Príbeh: Ja viem, čo je to budiť sa v mokrej posteli...

Ja a moji dvaja bratia sme spolu vyrastali v malej dedinke na strednom Slovensku a prežili sme krásne detstvo – teda až na jednu vec, ktorá mi tú spomienku na bezstarostné detské časy kazí. Až do svojich 12 rokov som sa v noci pocikávala. Hoci už boli z toho nekonečného prania a prezliekania moji rodičia veľmi vyčerpaní, radikálne to nikdy neriešili. Mamina sa jednoducho hanbila o tomto probléme hovoriť. Odôvodnili si to tým, že som to zdedila po tete a len počkali, kým z toho vyrastiem. Problém síce prešiel, ale ten stratený čas mi už nikto nikdy nevráti.

Ako škôlkarke mi mama doma na noc ešte stále dávala plienku. Minimálne raz za týždeň mi však nezabudla pripomenúť, že môj starší brat už plienku dávno nenosí. Tak si vraj mám brať príklad. Vtedy som si ešte z toho až takú ťažkú hlavu nerobila. Plienku sme ráno zahodili a keďže som veľmi skoro prestala spávať počas obeda v škôlke, ani tam sa mi to nestávalo. Rodičia mi stále pripomínali, že nemám večer piť. Obmedzovalo ma to, ale postupne som si na to bez problémov zvykla. Ani dnes nepotrebujem večer veľa piť.

Môj najväčší problém prišiel až vtedy, keď som začala chodiť do školy. V tom čase boli povinné pionierske tábory. Ako druháčka som sa na jednom z nich musela zúčastniť. Moja mama mi nabalila nepremokavé podložky, náhradné pyžamá aj plienky. Plienky som sa, samozrejme, hanbila vybrať, hoci by to pre mňa bolo najpohodlnejšie. Tak som si večer tajne dala pod seba podložku a snažila som sa veľmi nezaspať, aby som sa zobudila na to, keď mi bude treba na záchod. Samozrejme som sa ráno zobudila mokrá a navyše bez periny. Čiže mláčku podo mnou hneď zbadala kamarátka, ktorá ležala vedľa mňa, a rozkričala to po celej izbe. Na ten deň nikdy nezabudnem. Veľmi živo si to pamätám ešte aj dnes. Deti sa mi smiali veľmi dlho…

Po tomto zážitku som odmietla kamkoľvek ísť, kde sa muselo prespať. Našťastie sa pionierske tábory zrušili, ale nechodila som ani na lyžiarske výcviky, ani do táborov, ani do škôl v prírode. Mamka ma síce stále utešovala, že na rozdiel od detí z mesta, ja na dedine mám prírodu všade, takže do školy v prírode ísť nemusím. To síce bola pravda, ale moje spolužiačky mali práve po týchto akciách množstvo nových zážitkov a frajerov. Ja som namiesto toho mala s bratmi stan na dvore… A lyžovať som sa naučila až ako 25-ročná.

Dnes som mamičkou 4-ročnej dcéry, ktorá sa tiež ešte občas budí pocikaná. Som síce z toho smutná, ale vôbec nie zaskočená, pretože viem, že nočné pomočovanie môžu deti jednoducho po nás rodičoch zdediť. Keďže presne viem, čo všetko by ju mohlo v súvislosti s touto chorobou poriadne potrápiť, budem sa snažiť čo najskôr jej pomôcť, aby sme sa toho zbavili. Najprv sa poradíme s lekárom, obmedzíme postupne večerné pitie, dáme si pozor na stravu, skúsime sa pozitívne motivovať a naučiť sa byť trpezliví. Určite nebudem čakať, aby moja dcéra neprežívala to, čo aj ja. Pretože ja viem, čo je to budiť sa v mokrej posteli…

Alena, 35 rokov, Banská Bystrica